Ako deti sme boli prirodzene asertívne, vedeli sme s ľahkosťou žiadať a odmietať a nemanipulovali sme. Dnes však akýkoľvek prejav nesúhlasu, miesto budovania mostov porozumenia, stavia múr nedôvery. 

Ale ak nemôžeme byť k sebe úprimní, ako potom môžeme pochopiť a spoznať jeden druhého?

Nesúhlasiť s niekým, neznamená robiť z neho toho zlého a zo seba toho správneho. Každý sme predsa iný.

Každý z nás inklinuje k jednému z dvoch extrémov. Jeden extrém je pritakávač a druhý extrém je rebel. Svoje pozície približujúce sa k jednému z týchto extrémov, meníme podľa momentálnej situácie.

Je to tak, že s vekom a komplikáciami pribúda naša rafinovanosť.

Už ako deti sa prispôsobujeme, keď stále dookola počúvame od svojich rodičov, aby sme boli ticho, aby sme boli dobrí, lebo nás nikto nebude mať rád.

V mladosti toho veľa nevieme, preto sa nebojíme, keďže netušíme, čo všetko sa nám môže stať. 

Sme otvorení len dovtedy, kým sa postupom času nezamotáme a nezapletieme do pocitu moci, aby sme napokon zistili, že je to len ilúzia. Že žiadnu moc vlastne nemáme.

Nie vždy nájdeme odvahu niečo zmeniť, alebo odísť a naše okolie nám to zväčša len sťažuje.

Otvorenosť má mnoho pozitív.

Okrem toho, že zlepšuje medziľudské a partnerské vzťahy, predpokladá aj otvorenosť k samému sebe.

Byť k sebe úprimný, neznamená tolerovať si všetky svoje chyby. Znamená to uvedomiť si svoje možnosti a oblasti, kde sa môžeme zlepšiť.

Hnev a rozčúlenie môžu mať tiež svoj význam, nie je na mieste každému vždy ustupovať a byť za každú cenu len tým dobrým.

Aj vďaka hnevu si vieme všimnúť svoje chyby.

Samozrejme závisí to od konkrétneho rozloženia síl. Priletieť s hnevom za vlastným šéfom a urobiť mu výstup, že prečo sme neboli povýšení, keď náš kolega áno, by asi nebolo pre nás najšťastnejším riešením.

Kompromisy nie sú krysy.

Ak chceme v spoločnosti úspešne obstáť, musíme byť pripravení robiť aj kompromisy.

Neznamená to však, že musíme za každú cenu so všetkým súhlasiť a prejavovať o všetko zaujem.

A nestáť si za svojím, tiež neznamená zradiť svoj postoj.

Je to o našej dospelosti, vedieť zvážiť všetky dôsledky svojho konania, či nám to vo výsledku naozaj za to stojí.

Je to o našom uvedomení si svojho vlastného rozhodnutia a jeho dôsledkoch.

Kompromis je o hľadaní ďalších možností a riešení. Môžeme tu hovoriť aj o diplomatickom konaní, teda o plánovanom postupe a o schopnosti stáť si za svojím a pritom s okolím aj dobre vychádzať.

Môžeme sa teda báť alebo dospieť.

Konanie plné nezhôd, rozporov a komplikácií  nám môže byť nepríjemné, ale z psychologického hľadiska je to spôsob, ako sa učiť a rásť.

Samotní lídri v riešení konfliktov sa zhodli na tom,  že poctivé odhalenie samého seba a uvedomelé načúvanie, sú absolútnym základom budovania dôvery, vzájomného rešpektu a spolupráce, čo je v dnešnom svete veľmi potrebné.

A tým, ktorí to odmietajú a ktorých akýkoľvek odlišný názor popudzuje, neostáva nič iné, ako sa konfrontovať s vlastným strachom a pocitom ohrozenia, ktoré v nich vyvoláva všetko ,,odlišné“.